Legislatíva definuje finančné poradenstvo a finančné sprostredkovanie ako dve rozdielne služby. Prečo je to tak a aký je medzi nimi rozdiel?
Hlavným dôvodom, prečo zákon tieto služby striktne oddeľuje, je snaha o ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. Takto nastavený systém má zabezpečiť, aby sa poskytovateľ služby, či už je to finančný sprostredkovateľ, alebo finančný poradca, nedostával do situácií, v ktorých by musel riešiť konflikt medzi záujmami klienta a svojimi záujmami.
Rozdielov medzi finančným poradcom a finančným sprostredkovateľom je viac. Asi najdôležitejší je v spôsobe, akým sú platení, pretože spôsob odplaty je pre zabránenie možnému konfliktu záujmov rozhodujúci.
Finančného sprostredkovateľa si najíma a aj platí finančná inštitúcia, aby ju zastupoval vo vzťahu ku klientovi. Jeho hlavnou úlohou je sprostredkovať zmluvný vzťah medzi klientom a finančnou inštitúciou, poskytovať investičné poradenstvo a sprostredkovať nákup, respektíve predaj finančných produktov danej finančnej inštitúcie. Jeden sprostredkovateľ môže mať zmluvný vzťah s jednou inštitúciou, ale aj s viacerými finančnými inštitúciami na trhu.
Jednotlivé produkty, ktoré má zazmluvnené, môže ponúkať len takým klientom, ktorí spadajú do takzvaného cieľového trhu daného produktu a pre ktorých je daný produkt preukázateľne vhodný a primeraný.
Naopak finančný poradca nemá zmluvu so žiadnou finančnou inštitúciou. Platí si ho samotný klient rovnako, ako si platí právnikov, daňových poradcov a podobne. Jeho službou je finančné poradenstvo. Finančný poradca si tiež robí vlastnú analýzu klienta a na jej základe mu navrhuje finančné riešenia šité na mieru, napríklad finančné plány. Zákon ale finančnému poradcovi neumožňuje sprostredkovať žiadne finančné produkty, iba poskytovať nezávislé finančné poradenstvo.
Pri tvorbe riešení pre klienta berie poradca do úvahy celé spektrum finančných produktov dostupných na trhu. Rozdiel je v tom, že pracuje na nezávislom základe – neviaže sa na konkrétne inštitúcie ani produkty.
Z uvedeného vyplýva, že v ideálnom prípade by mal klient využívať služby oboch – aj poradcu aj sprostredkovateľa, aby bolo o neho čo najlepšie postarané. Ale prax je úplne iná ako teória. Hoci je finančný poradca jasne definovaný v zákone, v praxi trh finančných poradcov na slovenskom kapitálovom trhu vlastne vôbec neexistuje, pretože Slováci ešte nie sú pripravení platiť si za takúto službu. Na to, aby sa finančný poradca stal bežnou súčasťou života aj širšej verejnosti, si preto budeme musieť ešte chvíľu počkať.
