S Pavlom Kožíkom, majiteľom spoločnosti Proxenta, ju spája dlhoročné priateľstvo. V študentských časoch spolu spriadali hviezdne plány do budúcnosti, no na najlacnejšiu pizzu sa museli zložiť. Boli “švorc”. Takéto okamihy vytvárajú medzi ľuďmi celoživotné putá a inak to nebolo ani v tomto prípade. Renata Domčeková už dvanásť rokov pracuje po boku Pavla Kožíka. Z kamaráta sa stal šéf, ona jeho pravou rukou.

Spomínate si, kedy ste sa s Pavlom Kožíkom stretli prvýkrát?

Samozrejme. Bolo to asi pred pätnástimi rokmi, keď som ho doučovala angličtinu. V tom čase som začala študovať psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na študentský život som si zarábala doučovaním a prekladmi z angličtiny.  Obidvaja sme vtedy začínali, boli sme často bez peňazí.  Doteraz radi spomíname na príhodu, keď sme si chceli dať pizzu a na najlacnejšiu Margaritu sme sa museli poskladať. Stála 149 korún (asi 5 € dnes, pozn. autora). On dal stovku a ja zvyšok. Často sme v trojici aj s Rasťom Sádeckým, súčasným predsedom predstavenstva Proxenta Finance, vymýšľali, čo budeme v živote robiť. Smiali sme sa, že ak sa nám nič iné nepodarí, budeme na Vianoce v nákupnom centre zabávať deti prezlečení za Mikuláša, čerta a anjela. Našťastie všetko dopadlo inak.

Čo sa stalo?

Niekedy okolo roku 2006 začal Palo (Kožík, pozn. autora) pracovať v jednej maklérskej firme a po roku mi navrhol spoluprácu.  Darilo sa mu, práve postúpil z pozície investičného makléra na pozíciu manažéra predajného tímu a potreboval pravú ruku, ktorá by mu pomohla zvládnuť rozrastajúci sa tím maklérov. Jeho ponuku som prijala a neskôr sa k nám pridal aj Rasťo Sádecký.  Palov biznis rástol závratným tempom. Jeho výsledky vyrážali dych, od prvého dňa bol výnimočný. Bol aj výborný manažér, veď po dvoch rokoch mal pod sebou už 147 ľudí v Bratislave, Košiciach, Bukurešti a Petrohrade. Ročne mu klienti navyšovali investičné portfólio o 30 miliónov dolárov. Hoci viedol efektívny tím, spokojný nebol a v roku 2009 sa rozhodol osamostatniť sa.

To si vyžadovalo odvahu. Čím ste chceli preraziť na trhu? Veď ste boli veľmi mladí, s minimom skúseností…

Ale vedeli sme, čo chceme. Páčili sa nám dlhové cenné papiere s fixným výnosom emitované slovenskými firmami. A práve v tom čase sa na našom trhu začali objavovať. Na Slovensku už dorástli prvé úspešné finančné skupiny, ktoré realizovali vlastné projekty, emitovali vlastné cenné papiere, mali vlastnú banku alebo obchodníka s cennými papiermi. Bol to ideálny čas na uskutočnenie nášho plánu.

Takže ste založili Proxentu.

Áno. V mojom byte. V lete roku 2009, keď sa stavebne upravovali naše prvé kancelárske priestory v Bratislave, začínala Proxenta u mňa doma. Pár týždňov som mala byt plný škatúľ a ľudí. Potom sme sa presunuli do nových priestorov a začali sme predávať produkty viacerých slovenských investičných skupín. Jedna z nich nám pomohla pri rozbehu, tak sme sa jej zaviazali, že jej v podobe klientskych investícií prinesieme miliardu slovenských korún.

A podarilo sa vám sľub splniť?

Samozrejme. Za prvé dva roky sme spomínanej investičnej skupine priniesli sľúbenú miliardu korún a tretí rok ďalšiu. Darilo sa nám. Otvorili sme si kancelárie s licenciami investičných sprostredkovateľov v Bratislave, Košiciach, Brne, Prahe a dokonca v Kyjeve. Hneď po založení firmy nastalo obdobie prudkého rastu. Prenikli sme hlbšie do procesu investovania a pochopili sme, ako to v tomto biznise chodí. Palo nás ťahal dopredu silou svojich vízií. Dôverovali sme mu aj vtedy, keď sa rozhodol, že Proxenta už nebude len investičným sprostredkovateľom, ale staneme sa investičnou skupinou.

Znie to ako scenár amerického filmu…

Ale bola to skutočnosť. V tom istom roku, keď sme sa osamostatnili, sme realizovali náš prvý investičný projekt a vydali sme vlastné cenné papiere, mali sme svojho obchodníka s cennými papiermi.

Akú úlohu ste mali vy?

Zostala som Palovou pravou rukou. Okrem Rasťa Sádeckého s nami od prvých dní Proxenty začínal aj Palov priateľ z detstva Martin Škodáček. V tejto zostave sme vydržali desať rokov, kadečo sme spolu preskákali a vieme sa na seba stopercentne spoľahnúť. 

A ako na vaše osamostatnenie sa reagovali finančné skupiny, ktorých produkty ste predávali? Nezľakli sa konkurencie?

Bola to ťažká situácia. Neviem, či sa báli konkurencie, skôr si myslím, že nás podcenili. Viac im prekážalo, že peniaze klientov, ktoré doteraz prúdili k nim, budú zrazu smerovať do našich investičných projektov. My sme si ale svoj záväzok splnili, dokonca dvojnásobne. Takže nášmu rastu už nič nestálo v ceste.

Chcete povedať, že ste si džentlmensky podali ruky a popriali si veľa šťastia?

Kdeže. Bol to rozvod a ten sa nikdy nezaobíde bez emócií. Keď sa budem držať tejto metafory, tak my sme zo vzťahu odišli a partnerovi sme nechali úplne všetko. Klientov aj kompletný predajný tím. Jediné, s čím sme odchádzali, bola sloboda. Hoci to bolo turbulentné obdobie, nakoniec sme ho všetci ustáli so cťou. Bol to nový začiatok, keď sme opäť začínali ako za starých čias. Minulosť sme nechali za sebou. Dnes máme 12 projektov v celkovej hodnote takmer 200 miliónov eur, realizujeme development, asset management a potravinársku výrobu, pôsobíme na Slovensku aj na Kube, sťahujeme sa do vlastnej budovy na Račianskom mýte v Bratislave, máme 50 kmeňových zamestnancov a nepriamo dávame prácu ďalšej tisícke ľudí. Mám silný pocit uspokojenia, keď bilancujem našu prvú dekádu. A teším sa na tú ďalšiu.

Čo si myslíte, vďaka čomu sa vám to podarilo? Je to všetko iba o ľuďoch, alebo aj o náhodách, o osude, o Šťastene…

Keď sa na to obdobie spätne pozriem, sama nechápem, ako sme to všetko zvládli. Ja osobne som okrem iného strávila nekonečné hodiny štúdiom zákonov, nariadení, pravidiel a dokumentov potrebných na prevádzku subjektov dohliadaných Národnou bankou Slovenska. Keď som ako-tak prenikla do problematiky samostatného finančného agenta na Slovensku a investičného sprostredkovateľa v Česku, musela som si naštudovať problematiku obchodníka s cennými papiermi. Našťastie, Palo vždy pritiahol do firmy skúsených odborníkov, ktorí nám v mnohom pomohli a od ktorých sme sa veľa naučili.

V Proxente sa o vás hovorí  ako o „tej, čo veľa vie“. Skrátka, máte široký záber vedomostí a roky skúseností. No z toho množstva úloh, ktoré máte na starosti, musí predsa existovať jedna, vášmu srdcu najmilšia. Ktorá je to?

Je pravda, že som sa okrem formálnej stránky poskytovania finančných služieb venovala marketingu firmy, podpore predaja a samotnému predaju Vlastne máte pravdu, vo firme som už robila mnohé veci. Šírka záberu, ktorý v Proxente mám, je mojou silnou stránkou. No v poslednom čase začínam čoraz intenzívnejšie pociťovať potrebu venovať sa už len jedenej oblasti, ale poriadne a do hĺbky. A tou je predaj finančných nástrojov.

Teraz úprimne. Naozaj sa dokážete vzdať viacerých funkcií, ktoré vykonávate? 

Áno, lebo sme prijali veľmi schopných ľudí, ktorí môžu prevziať moje agendy, ba dokonca si myslím, že ich budú robiť lepšie, než som to stíhala a dokázala ja. Je radosť vidieť, ako niekto pokračuje v mojej práci a posúva ju na novú, lepšiu úroveň.

Ste aj dnes v Proxente spokojná?

Proxenta je pre mňa miesto, kde viem dýchať. Majiteľ vedie tím osobností, ktorým zadáva úlohy, ale nepredpisuje im spôsob, ako sa s nimi majú popasovať. Pre mňa je veľmi dôležité vedomie, že mám rozlet. Nech si vymyslím čokoľvek ambiciózne, Proxenta nie je pre žiaden nápad malé ihrisko. A to sa mi páči.