Ľudia ju poznajú najmä ako známy hlas z rádia. Medzi jej aktivitami je toho však oveľa viac a často sa týkajú kníh. Oli Džupi, ako sa necháva volať, najnovšie predstavila svoju novú knihu o Slovákoch a Slovenkách v zahraničí, ktorá je symbolickou oslavou desiatich rokov zbierania výnimočných príbehov našich rodákov za hranicami Slovenska. Popritom však ako hrdá Rusínka žije organizovaním zážitkových rusínskych večerí v Bratislave, vychutnáva si dobrú kávu či kokteil s priateľmi a neprestáva po svete hľadať ďalších inšpiratívnych rodákov, ktorí skúšajú preraziť mimo svoj domov.
Ste mnohými vnímaná ako známy hlas z rádia Expres. Ľudia s vami vstávali, začínali deň, pracovnú dobu. Čo bolo motivujúcim prvkom, pre ktorý ste pôsobili a pôsobíte v tejto brandži?
Rádiová práca je veľmi špecifická a vstávanie na rannú šou je opäť úplne iné ako ostatné novinárske práce. Inak pracuje redaktor v teréne, inak moderátor eventov a inak ja. Skoré vstávanie do rádia malo svoje čaro, ktoré som vnímala už ako dieťa. To, aká energia a atmosféra nás s kolegami počas rannej šou obklopili, ma bavilo najviac. Boli sme naživo súčasťou rán státisíc ľudí, mali sme medzi sebou super chémiu. Výnimočné bolo aj uvedomenie si, že čokoľvek sa ráno stane, boli sme s kolegami prví, ktorí to oznamujú ľuďom, ktorí sa chystajú do práce alebo vezú deti do školy. Páčilo sa mi, že sme s nimi žili život.
A napriek tomu, že sme boli zatvorení v štúdiu, mali sme veľmi veľa spätnej väzby. Čokoľvek sme počas vysielania povedali, ľudia nám hneď písali a reagovali na nás. Dnes to zažívame napríklad na sociálnych sieťach, no v rádiu to má iné čaro.
Vráťme sa na začiatok. Ako ste sa dostali k novinárčine a k rádiu?
Zaklopala som na dvere rádia na prešovskom internáte, kde som bývala. Chcela som si to vyskúšať, a tak som sa rozhodla ísť na konkurz. Odporučila mi to vtedy moja vyučujúca, podľa ktorej som mala rádiový hlas. Dostala som sa tam a bola to láska na prvé počutie.
A aká bola cesta do Expresu?
Posun bol postupný. Zo školy som nastúpila do regionálneho rádia a neskôr som sa prirodzene chcela posunúť ďalej. Začala som rozhadzovať životopisy, aj do väčších médií v Bratislave. Moja aktivita sa vyplatila a pozvali ma na pohovor. Išlo asi o mesiac príprav, skúšok a pohovorov, kým mi finálne potvrdili, že ma berú do zahraničného spravodajstva. Začínala som ako redaktorka a pripravovala som správy pre ostatných redaktorov. Chodila som aj do terénu či cestovala do Bruselu. Po čase som sa posúvala ďalej, až k Hemendexu, ktorý je dnes medzi poslucháčmi veľmi obľúbený.
Človek, ktorý pripravuje texty a vyberá správy pre spravodajstvo, je na konci dňa veľmi dôležitý, lebo čiastočne rozhoduje čo a v akej forme sa ľudia dozvedia. Nechýbalo vám to, keď ste potom „len“ moderovali?
Ono to nie je celkom tak. Moderátori správ u nás si vždy väčšinu svojho obsahu pripravovali a korigovali. Na druhej strane bolo celkom pohodlné, keď vám s tým niekto pomohol.
Niekedy si ľudia predstavujú moderátorov v rádiu ako tých, ktorí si ráno sadnú na stoličku za mikrofón, dve hodiny len tak rozprávajú a sú vtipní a potom idú domov. To asi nebude realita, že?
Ja som mala špecifickú pozíciu. Ako moderátorka spravodajstva som musela venovať čas aj poriadnej príprave. V Hemedexe sme boli veľký tím a vysielali sme všetci spoločne. Aj napriek tomu, že som bola moderátorkou spravodajstva, podieľala som sa aj na celkovom vysielaní a jeho obsahu. Na ďalší deň sme sa pripravovali vždy po skončení vysielania.
Pripravovať si obsah každý deň na vysielanie a tak, aby to bolo aj „k veci“, asi nie je ľahké. Kde človek berie energiu, inšpiráciu na túto prácu?
Mám šťastie na ľudí okolo seba. Vždy som stretla niekoho, kto bol pre mňa zaujímavý aj z pracovného hľadiska. Zároveň som bola vždy v pozore a ak som stretla niekoho, kto ma zaujal, chcela som nahrať rozhovor. Bavilo ma stretávať ľudí a prenášať ich príbehy do rádiového priestoru. Tak vznikol aj podcast Slováci v zahraničí či projekt Oli Džupi talks. Myslím si, že mám nos na zaujímavých ľudí a funguje mi to už takmer 15 rokov.
Z rádia ste odišli na sabatikal. Čo vás primälo opustiť ranné moderovanie a následne tvoriť vlastné podcasty?
Všetko je prepojené. Rozhovory so Slovákmi v zahraničí boli v Exprese ako samostatná rubrika. A cez druhý podcast som sa snažila využiť naplno obsah, ktorý som robila do Hemendexu. Bola škoda „zahodiť“ dlhé rozhovory s inšpiratívnymi ľuďmi, z ktorých sa do rádia dostala možno minúta. A preto som im vytvorila priestor v podcaste a začala rozhovory zverejňovať.
Pamätáte si, kto boli prví ľudia, s ktorými ste robili takéto veľké rozhovory?
Veľmi presne. Bol to Matcho Šuba, dizajnér, ktorý žije v Melbourne v Austrálii. Je dokonca rodák z dediny, z ktorej pochádzam – Pichne. Bol ochotný nahrať so mnou „demo“ relácie o Slovákoch v zahraničí a v tom čase bol v top 5 módnych dizajnérov v jednej reality šou v Austrálii. Ešte v Londýne pracoval v ateliéri s návrhárom, s ktorým šili šaty pre Kylie Minogue. Ďalšia bola Edita Révay, vedkyňa žijúca v Izraeli, ktorá má s manželom patent na technológiu na odchyt komárov roznášajúcich maláriu. Svojím vynálezom pomohli obmedziť jej prenos v Mali, kde to celé testovali. Jedným z prvých bol aj Pavol Čekan, ktorý v tom čase pracoval vo Washingtone a rozprávali sme sa o práci slovenského vedca na výskume rakoviny prsníka.
Vo svojej práci predstavujete ľudí po celom svete, pôvodom Slovákov. Vy ste Slovenka, východniarka, Rusínka. Hrdo sa hlásite k svojmu pôvodu. Je v niečom iné byť Rusínkou?
Je to moja identita. Moji rodičia ma tak vychovali a nebolo to nič, čo by som mala skrývať. Vždy sme s hrdosťou hovorili, kto sme a odkiaľ sme. Keď žijete v prostredí, kde takto žijú všetci okolo vás, nie je to nič výnimočné. No keď z neho odídete a prídete napríklad do Bratislavy, pre vaše okolie je to niečo nové a viac sa o to zaujímajú. Stále to však pre mňa nie je nič nevšedné, len veľmi prirodzené.
Napísali ste aj niekoľko kníh a prvou bola práve Mamina rusínska kuchyňa. Prečo ste sa rozhodli ísť týmto smerom?
Napriek vydávaniu kníh sa nepovažujem za spisovateľku, skôr za autorku knižných projektov. Reálne som nič nenapísala, skôr som „zberateľka“. Recepty som prepísala z maminej kuchárskej knihy a vytvorili sme ju vďaka mojim priateľom z Bratislavy. Keď prišli k nám na východ, moja mama im varila a vždy si pýtali recepty. Môj kamarát Peter Šuchtár mi vnukol nápad, vydať takúto rusínsku kuchárku, ktorá odštartovala ostatné knižné projekty. Všetky sú veľmi krásne a som za ne rada.
Rada rusínske jedlá varíte?
Nevarím takmer nič iné ako rusínske jedlá. Pripravujem ich pre kamarátov, len tak doma alebo na kurzoch rusínskej kuchyne, ktoré robím. Ak si však chcem dať niečo iné, chodím pre zmenu ja ku nim alebo do reštaurácie (smiech).
Aj napriek tomu, existuje niečo, čo vám mama musí navariť, keď sa vraciate domov za rodinou?
Holubky a tatarčane pirohy. Tie síce variť viem, ale od mamy chutia tak inak, lepšie.
S knižnými projektami pokračujete a ďalší je už v príprave. O čom bude?
O Slovákoch a Slovenkách v zahraničí (smiech). Bude to taká symbolická oslava 10 rokov od vzniku konceptu mojej relácie. Chcem, aby táto „éra“ ostala niekde zachovaná a knižná podoba sa mi zdala ideálna. Je to zároveň pocta všetkým zo Slovenska, ktorí žijú vo svete a robia nám tam dobré meno. Vybudovali si firmy v cudzom prostredí alebo sa dostali na také pracovné miesta, ktoré na Slovensku nie sú alebo nie sú dosiahnuteľné. Chcem to zdieľať s ďalšími ľuďmi, pre ktorých to môže byť napríklad aj skvelá motivácia.
Čím to podľa vás je, že máme toľko šikovných ľudí v zahraničí, o ktorých na Slovensku ani netušíme?
Dom aj v zahraničí máme množstvo inšpiratívnych, múdrych, inteligentných a dobrých ľudí. Ale nie každý má o tom potrebu hovoriť. Je však dobré, keď sú medzi nami ľudia, ktorí chcú svoj príbeh zdieľať. Veľmi rada dávam do popredia slovenských vedcov a vedkyne. V zahraničí je ich totiž veľmi veľa. Rovnako aj barmanov, šéfkuchárov či fotografov. Kníh o takýchto skvelých ľuďoch by mohlo byť aj desať, celá séria.
O akých ľuďoch je vaša kniha?
Je to veľmi rôznorodé. Píšem o umelcoch, vedcoch, lekároch ale aj o učiteľoch, manažéroch či podnikateľoch. V knihe spomínam učiteľku slovenského jazyka v Mníchove alebo tam mám gastroenterologičku, ktorá má súkromnú kliniku v Singapure. Kniha sa skladá zo 17 kapitol a spolu obsahuje takmer 170 príbehov.
Čo je podľa vás pre Slovákov žijúcich v zahraničí nosný impulz k odchodu zo Slovenska? Chcú sa na Slovensko vracať?
Niektorí odchádzajú von študovať, iní dostanú fantastickú pracovnú ponuku, ďalší sa zaľúbia a už sa nevrátia. Práve vzťah býva najsilnejším motívom odchodu. Pokiaľ ide o návraty, často je dôvodom rodina a potreba jej blízkosti.
Súčasťou vašej knihy je aj majiteľ investičnej skupiny Proxenta, Pavol Kožík. Kde ste sa o ňom dozvedeli?
Keď som bola na Kube. Hneď som uvažovala nad tým, že som ešte nerobila rozhovor s nikým, kto by tam žil alebo pracoval. V tomto som extrémistka. Keď som niekde na dovolenke jedným okom hľadám Slovákov, ktorí by tam mohli žiť a nahovorila by som ich rozhovor. Preto som aj v prípade Kuby hľadala niekoho pomocou internetu a našla som viacero článkov o pánovi Kožíkovi. Trvalo mesiace, kým sa nám podarilo stretnúť. Oslovil ma však príbeh Slováka, ktorý na Kube vybudoval jedinečný projekt a veľkú továreň. Takých veľa nie je.
Veľa cestujete?
Mala som obdobie, keď som skoro vôbec necestovala, najmä pred pandémiou. Po nej som si začala vyberať európske metropoly. Začala som Rímom, Barcelonou a ako dary som obľubovala letenky. Tie si zvykneme ako zážitky darovať dodnes s kamarátkami.
Keď cestujete, vyberáte si destinácie podľa Slovákov, ktorí v nich žijú? Alebo sú tam aj iné faktory?
Pri výbere destinácie prihliadam aj na jej gastronómiu, keďže mám rada dobré jedlo a kokteily. Vzdialenejšie destinácie si vyberám aj podľa ľudí. V Katare mám príbuzných, Austráliu som si vybrala, keď som si plánovala sabatikal. Zavolal ma tam môj veľmi dobrý kamarát. Na Filipíny som cestovala, vďaka pozvaniu jedného Slováka, ktorý si tam otvoril bar. Volajú ma aj do Mexika či Argentíny, takže mám mnoho cestovateľských plánov.
Sú to ľudia, s ktorými ste už robili rozhovory?
Áno, za tých 10 rokov sa mi takíto známi nazbierali a vďaka nim sa mi ľahšie cestuje. Máme medzi sebou veľmi pekné vzťahy a je super, keď sa môžeme stretnúť, keď som na cestách.
Je ešte miesto, ktoré by ste chceli veľmi navštíviť alebo naopak také, ktoré vás vôbec neláka?
Nikdy som nad tým takto neuvažovala. Každé miesto, ktoré navštívim, ma zaujíma aj z pohľadu ľudí, ktorí v ňom žijú. Rada spoznávam nové chute, vône, kultúry. Nikdy som si napríklad nemyslela, že pôjdem do Senegalu, no pred dvomi rokmi som ho navštívila a bola som unesená, aké je to tam krásne a akí sú Senegalčania pohostinní a usmievaví. Rovnako Kuba nebola nikdy mojím snom. Nakoniec ma veľmi príjemne prekvapila a užívala som si mojito a daiquiri v baroch, kde vysedával Ernest Hemingway. Mojou vysnívanou destináciou je Japonsko. Tento sen si chcem splniť budúci rok.
Podľa čoho si vyberáte knižné projekty, do ktorých sa pustíte?
Podľa toho, čo žijem a čo sa mi v živote deje. Rusínska kuchyňa vznikla na popud mojich kamarátov. Vyšlo to úžasne a tento projekt je stále živý a ľudí zaujíma. Púšťala som sa aj do projektov, s ktorými ma oslovili priatelia. Martin Hudák, barman, písal počas pandémie knihu a požiadal ma o pomoc s jej vydaním. Išlo o knihu o káve a kávových kokteiloch v angličtine. Pomáhali sme vydávať ďalšiu barmanskú knihu Stanovi Harciníkovi, ktorá bola robená aj vzdelávacím štýlom pre študentov stredných škôl. Vydávala som knihu aj mojej učiteľke, s ktorou spolupracujem ako s jazykovou kroektorkou a pomohla som jej tak splniť si sen. Rozprávky z Vlčích hôr bol projekt v spolupráci s Centrom voľného času v Snine a lokálnym výrobcom sirupov. Rada podporujem svoj región, z ktorého pochádzam a kde som ako dieťa prázdninovala, a preto mi to bolo aj srdcu blízke. Podcast Slováci v zahraničí zas oslavuje desať rokov a je to pre zmenu môj vlastný projekt, moja práca, môj život.
Ako vo svojom dynamickom živote plnom cestovania, písania a stretnutí oddychujete?
Veľmi rada spím (smiech). Predtým ako som odišla na sabatikal z rádia, som vstávala o štvrtej ráno a spávala som v noci dokopy asi tri hodiny a následne nejaké dve hodiny počas dňa, aby som dokázala fungovať. Spánok je pre mňa najväčší luxus a vzácnosť, ktorú si môžem dopriať. Keď som vyspatá, môžem pracovať.
Možno tiež povedať, že som typická mestská kávičkárka, ktorá rada vysedáva v kaviarni s priateľmi pri dobrej káve a rozoberá súkromné aj pracovné témy, nápady na desiatky ďalších kníh a projektov. Chodievam napríklad aj na box, ale rada si pozriem aj dobrý film alebo seriál. Rada čítam knihy, aj keď teraz je toho pomenej, keďže mám dosť čítania svojich projektov.
Máte taký život, po akom ste túžili?
Keď som odišla na sabatikal, v hlave som mala myšlienku, že od tohto momentu budem vyspatá a budem si môcť robiť, čo chcem. A odpoveď je áno. Ak sa nad tým niekedy zamyslím, spokojne môžem povedať, že takto som to chcela. Čiastočne ma to naučili aj Filipíny. Ľudia tam žijú deň podľa toho, ako sa ráno zobudia. Ak napríklad vonku prší, zmenia plán a nestresujú sa.
Čo vás motivuje vracať sa z ciest domov?
Nikdy nebolo mojím cieľom žiť v zahraničí. Na Slovensku je mi dobre a mám to tu rada. Odišla som z východného Slovenska do Bratislavy, mám tu svoje zázemie a priateľov. Rada spoznávam svet, ale je to viac súčasť mojej práce ako snaha niekam odísť.
V podcaste Slováci v zahraničí sa rozprávali o podnikaní na Kube, o výstavbe výrobných hál, pečení chleba pre zamestnancov, ale aj o atmosfére na Kube a legendárnych baroch, v ktorých vysedával Ernest Hemingway.
Celý podcast si viete vypočuť tu.
