Klienti, ktorí sa ešte nestretli s problematikou alikvótneho úrokového výnosu, často nechápu, prečo si musia kúpiť dlhopisy drahšie, ako je ich nominálna hodnota. Na modelovom príklade sa pokúsime veľmi zjednodušene vysvetliť túto problematiku.

Modelový príklad: 
Dlhopis splatný v roku 2023, s výnosom 7,25 % splatným vždy 10.2., s nominálnou hodnotou 1000 eur

Pri takomto dlhopise platí, že každý rok 10.2. je všetkým aktuálnym majiteľom dlhopisov vyplatený výnos 7,25 %. Z každého dlhopisu dostane jeho aktuálny majiteľ výnos 72,5 eur (pred zdanením). Je to jeho odplata za to, že nechal svoje peniaze rok „pracovať“ pre emitenta dlhopisov. Čo však v prípade, že jeho peniaze pre emitenta „nepracovali“ celých 12 mesiacov?  Ak napríklad tretinu roka vlastnil dlhopis majiteľ A a dve tretiny majiteľ B?  Logika by naznačovala, že emitent by mal 10.2.. vyplatiť majiteľovi A 24,17 eur a majiteľovi B 48,33 eur. Takýto spôsob by však bol mimoriadne nepraktický.

Preto platí postup, že majiteľ B si od majiteľa A kúpi v júni dlhopis za sumu navýšenú už o jeho časť ročného výnosu – o alikvótny úrokový výnos (AUV). Vo februári potom bude majiteľovi B vyplatený výnos v plnej výške. Preto nákupná cena pre majiteľa B sa bude rátať ako nominálna hodnota dlhopisov 1000 eur/ks + AÚV platné pre daný deň, napríklad 24 eur. Nákupná cena dlhopisu bude teda v daný deň 1024 eur.